Kategória: Rôzne

Zmenené: 8. september 2013

Zamyslenie sa nad súkromím

Pretože sa v poslednej dobe množia správy o tom, aké činnosti vykonávajú americké tajné služby a ich nohsledi (rozumej veľké americké spoločnosti), aktívne tieto ich snahy označujem za zlé. A s prekvapením zisťujem, že ľudia okolo mňa nerozumejú tomu, čo je na tom zlé…

Krátky úvod

Nájde sa asi len málo ľudí, ktorí by nesúhlasili s tvrdením, že zasahovanie do súkromia zo strany ŠtB bolo nehorázne. Každý (slovo každý berte s rezervou) sledoval každého, každý donášal na každého. Nikto si nemohol byť istý, že nemá doma plošticu (naopak, mnohí si boli istí, že ju majú – a nie jednu). A kto sa plošticiam bránil, prípadne ich obchádzal (rozhovorom za hlasného zvuku rádia) – bol jednoducho podozrivý. Naozaj, nemusel robiť nič nekalé, stačilo že si chránil súkromie…

Dlhý úvod

Našťastie, táto doba pominula a my môžeme s úsmevom na tvári hovoriť, že ŠtB je minulosťou. Ale, nezabudnime na Leninov zákon „Negácie negácie”, ktorí bol vysvetľovaný vývojom na špirále, tzn. vývoj sa opakuje, len na kvalitatívne inej úrovni. A tak sa stalo, že dnes nám už nikto nemusí do bytu montovať ploštice, dnes ľudia vynášajú dvoje súkromie dobrovoľne (Facebook a podobné vynálezy). To by bolo v poriadku, je to ich slobodná voľba – nakoniec, ľudia bláznia rôznymi spôsobmi, tak prečo by nemohli byť exhibicionistami, a to spôsobom, ktorý vyzerá byť spoločnosťou akceptovaný.

Tip

Horšie je, keď do takéhoto duševného striptízu nútia aj ľudí, ktorí o to záujem nemajú (Gmail špicľuje aj emaily, ktoré prichádzajú odinakiaľ).

Zaujímavé je tiež sledovať, ako vehementne títo ľudia svoje odhaľovanie obhajujú. Dokonca dokážu označovať za divných tých, ktorí si svoje súkromie strážia a zaobchádzajú s ním obozretne. Možno to poznáte i vy, v lepšom pohľade len udivený pohľad s výrazom, ktorý hovorí: „Ty nemáš účet na Facebooku???“ V horšom prípade opovrhujúca poznámka, že veď všetci sú dnes na Facebooku… V takých situáciách sa mi zvykne v mysli vynoriť text Nohavicovho prekladu pesničky Balada o hlupácích. Áno, dnes nemať účet na Gmaili alebo Facebooku je rovnaké, ako mať nálepku na čele:

Aby hlupák se nemusel červenat víc

aby každý se moh něčím chválit

každému moudrému jednou z ničeho nic

na čelo nálepku dali

Bulat Okudžava, preklad: Jaromír Nohavica

Skúste takým ľuďom vysvetliť, že správne je súkromie si chrániť a nie naopak. Skúste im, rovnako tak, vysvetliť, že nazeranie do súkromia iných je minimálne neslušné. A verte mi, že som sa o to pokúšal citovaním ústavy („Právo na súkromie je zaručené“). Vedia vôbec títo ľudia, čo to súkromie je? Ale nepomohla ani Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá deklaruje, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovania do súkromia, či komunikácie. Sám považujem tieto dokumenty za veľmi dôležité, ale asi som výnimka. Ľudí tieto deklarácie práv nezaujímajú, alebo im len vyhadzujem na oči, že ten hlupák nie som ja?

Analógia

Lenže v mojej povahe je hľadať chybu najprv v sebe. Že by som im prezentoval informácie spôsobom, ktorý nie je dobrý? Aj pri iných situáciách vysvetľujem princípy elektronických služieb na bežných činnostiach, ktoré poznajú aj menej zbehlí používatelia počítačov.

Upozornenie

Samozrejme, na Slovensku sú odborníkmi na počítače a IT deviati z desiatich obyvateľov.

Takže, koho mi pripomína taký priemerný používateľ služieb, ktoré dávajú svojim ekonomickým záujmom prednosť pred súkromím ľudí? Predstavte si bežného človeka, budovateľa rozvinutej socialistickej spoločnosti. Ako uvedomelý občan si uvedomuje, že nemá čo skrývať, pretože nerobí nič zlé, a tak sa jedného dňa vyberie na pobočku ŠtB, kde si vyžiada súpravu ploštíc. No a pretože je počet uvedomelých občanov veľký, oproti podpisu nafasuje samoinštalačný balík, vybavený podrobným návodom na montáž a nastavenie. Tí majetnejší si samozrejme objednajú inštaláciu technikom.

Po chvíľke trápenia sa uvedomelému občanovi podarí systém sprevádzkovať. Horí nadšením, pretože verí, že takto demonštruje svoju bezúhonnosť a lojalitu so systémom. A že takto vystavuje svoje súkromie? Nevadí! Veď on (uvedomelý občan) si odpočúvanie uvedomuje, a tak, keď potrebuje prebrať niečo, čo nie je určené verejnosti (ani štátnej), môže sa predsa s manželkou (milenkou, priateľkou, kamarátkou, …) porozprávať za hlasnej hudby z najnovšej audio súpravy. Prípadne sa pôjdu porozprávať do prírody…

Po čase však zistí, že rozhovor za hlasného zvuku hudby nie je to pravé orechové. A prechádzky, hoci sú zdravé, zase neumožňujú zareagovať rozhovorom okamžite, ale treba sa najprv obliecť a potom niekam dôjsť, a tak kým tam dôjde, chuť na rozhovor ho aj prejde. Lenže čo teraz? nemôže predsa ísť vrátiť samoinštalačný balíček. To by sa jednak mohol stať podozrivý, že ho lojalita prešla, ale hlavne by musel uznať, že sa mýlil – a to každý nedokáže. Dilema…

Ale priemerný Slovák sa vynájde aj v tejto situácii, a to starodávnym spôsobom, ktorý viedol k vzniku ľudovej prípoviedky: „Zdochla mi koza. Nevadí, veď susedovi zdochli dve!” Presne v duchu tejto ľudovej múdrosti začne na použitie samoinštalačného balíčka nahovárať ľudí okolo seba. Začne vyzdvihovať a vychvaľovať klady, a, zocelený dennodennými reklamami, o záporoch taktne pomlčí. Len aby v tom neostal sám!

Lenže tu príbeh ešte nekončí. Ako postupne narastá počet známych, ktorý toto zariadenie využíva, zisťujú, že majú spoločnú tému rozhovorov, v ktorých sa navzájom oboznamujú o nových alebo dosiaľ len neobjavených možnostiach zariadenia. Akýmsi spoločným konsenzom tie horšie stránky zamlčujú, a to tak úspešne, až sa nakoniec sami presvedčia, že to žiadne zápory nemá. A tak postupom času púšťajú hlasnú hudbu (či chodia na prechádzky) čoraz menej a menej, a súkromné hovory vedú priamo pod mikrofónom. A že ich niekto počúva? Nevadí! Zvykli si…

Tip

Neviem ako vám, ale mne sa opäť vynára otázka: Načo je nám tá demokracia?

Krátky záver

Na záver sa znova vrátim k Leninovej Negácii negácii. Vzhľadom na informácie zverejnené denníkmi The New York Times a The Guardian to vyzerá, že vývoj sa vracia nie len na novej kvalitatívnej úrovni, ale aj na novej kvantitatívnej úrovni. V ktoromsi komentári pod súvisiacimi článkami jeden Američan trefne poznamenal, že aj KGB (z éry Sovietskeho zväzu) sa môže skryť. Tak kam sa na nich hrabe naša ŠtB?

A čo vy? V akom ste štádiu? Ešte ste nadšení z nového zariadenia alebo ste si už na neho zvykli? Že ho ešte nemáte? Utekajte, lebo sa minú!!!